Všetko zarastá nezničiteľnou trávou , obilím. V živote sú chvíle o ktorých vieme, že prídu, no ich príchod nás zaskočí. O to viac keď nás opúšťajú tí, ktorých máme radi. So zármutkom sme prijali smutnú správu o náhlom odchode nášho kolegu, učiteľa, priateľa. Nášho Ondreja. Nie je to tak dávno čo v bielom plášti prechádzal chodbami Strednej zdravotníckej školy v Humennom. Kolektív je rodina, ktorú si nevyberáme samy, no Ondrej bol vždy presvedčený, že je s nami správne. Odborne poradil, ochotne pomohol. Pri ňom nebolo núdza o veselé zážitky. Lebo mal rád úsmev a dobrú náladu. Miloval holuby možno práve pre ich symboliku. Mier, čistota, vernosť. Holuby uletia, ľudský život pominie ale tie symboly tie tu zostávajú s nami . Azda práve to nám chcel náš drahý kolega nechať ako svoj odkaz. Po hodnotne odpracovaných rokoch, tisícky odučených žiakov a desaťtisícky zakrúžkovaných známok odišiel do dôchodku. Zrazu sa s ním život kruto pohral, keď sa musel popasovať s chorobou a vyprevadiť do večnosti svoju drahú manželku. No napriek tomu ho miloval a nezanevrel. A hlavne na nás, svoj kolektív nezabudol. Ešte mnoho dní väčšinou po telefóne sa delil s nami o svoje trápenia, radosti i bežné starosti. Rád porozprával a bol aj verným poslucháčom. Mal vždy čas. A zrazu sa ten život rozhodol ináč. My nemôžeme urobiť viac, než len poďakovať za všetku námahu, ktorú vo svojom plodnom živote vynaložil, za múdrosť čo zanechal vo svojich žiakoch, za lásku čo kvitne v dcérach a vnúčatách.

Štrngot kľúčov s ošúchanou kľúčenkou s nápisom LEO zrazu stíchol. Nikdy nezabudneme. Ďakujeme že si BOL milý Ondrej.

A iba hlad dá na to zabudnúť
Nie príliš veľký.
Hlad nie príliš malý.
Hlad v ňom sme jedli chlieb,
Hlad v ňom sme milovali....